Hoci je mäso veľmi obľúbenou a často veľmi chutnou súčasťou našej potravy a významným zdrojom nutričných zložiek - bielkovín, tukov, ale aj minerálnych látok a vitamínov, musí sa konzumovať v rozumnej miere , zložení a úprave tak, aby nezaťažovalo  náš organizmus a nebolo škodlivé nášmu zdraviu.

Pre korektnosť a vyváženosť obsahu týchto stránok uvádzame aj menej priaznivé vlastnosti mäsa a riziká jeho konzumácie.

Nutričné odporúčania považujú priemernú dennú spotrebu čistého mäsa za dostatočnú pri konzumácii približne 100g na obyvateľa, čo predstavuje asi 40 kg mäsa na obyvateľa ročne. V Európe sa pohybuje priemerná ročná spotreba na obyvateľa od 50 do 90 kg. Táto hodnota vo vysokej miere kopíruje ekonomické možnosti obyvateľov jednotlivých krajín ako aj regionálne zvyklosti a tradície. V niektorých rozvojových krajinách je spotreba nižšia ako 10 kg. Z hľadiska zastúpenia jednotlivých druhov dominuje v našom stredoeurópskom regióne bravčové mäso s podielom okolo 50%, hydina 20%  na treťom mieste s podielom asi 10% je hovädzina, zvyšok tvoria ostatné mäsá. Táto skladba nie je ideálna najmä pre vysoký podiel na tuky bohatšej bravčoviny a takmer zanedbateľný podiel  mäsa rýb a morských živočíchov, ktoré je bohaté na minerály a vitamíny ako aj zanedbateľný podiel menej populárnych mias, ako je ovčie, jahňacie, kozie, divina, králiky a iné.

Medzi nesporné nedostatky mäsa patrí nízka racionálnosť transformácie živín z rastlinných produktov na živočíšne. Výroba mäsa sa tak stáva ekonomicky náročnou, pretože z pôvodného obsahu bielkovín v rastlinných produktoch zostáva vo vyprodukovanom mäse v závislosti od druhu zvieraťa iba 8 až 20%.

Riziká nadmernej konzumácie mäsa možno rozdeliť do troch skupín:

1. Chemické riziká konzumácie mäsa spočívajú v možnom obsahu nežiaducich látok v mäse a mäsových výrobkoch. Treba si uvedomiť, že zvieratá, ktorých mäso konzumujeme, sú chované v určitom prostredí, ktorého prípadné znečistenie sa prenáša aj do kontaminácie mäsa. Ku vstupu chemických látok do mäsa môže dôjsť aj prostredníctvom nesprávne aplikovaných veterinárnych liečiv alebo počas opracovania mäsa zo zvyškov po čistiacich či dezinfekčných prostriedkoch. Pri výrobe mäsových výrobkov sa používajú rôzne aditíva. Prípustná hladina týchto látok je určovaná potravinovým kódexom. Patria sem farbivá, konzervačné látky, antioxidanty a emulgačné látky. Ako najrizikovejšie časti tela zvieraťa možno považovať najmä pečeň a obličky, kde je častý výskyt zvýšených hodnôt kontaminantov ako aj ťažkých kovov (Pb, Cd, Hg, As, Cu).
2. Biologické riziká predstavujú možnosť kontaminácie mikroflórou a parazitmi. Časť mikroorganizmov (salmonela, clostridium perfringens) vyžaduje ako životné prostredie živý organizmus, v ktorom, ak ich početnosť neprekročí infekčnú dávku, nevyvolajú ochorenie. Môžu však kontaminovať priestory porážky či spracovania mäsa a následne tak vyvolať nebezpečné infekčné ochorenie. Clostridia, trichinela spiralis, taenia saginata vytvárajú spóry alebo cysty, ktoré sú odolné voči tepelným zákrokom či bežným dezinfekčným postupom. Dôležitým faktorom je preto zdravotný stav samotných zvierat pred porážkou. Správnou veterinárnou starostlivosťou, dodržiavaním sanitačného programu a technologických postupov je možné znížiť riziko tejto kontaminácie prakticky na nulu.
3.  Fyzikálne riziká možnej kontaminácie mäsa a mäsových výrobkov predstavujú predovšetkým riziko vniknutia pevných cudzích predmetov. Cudzorodými predmetmi môžu byť úlomky kostí, časti strojov používaných na spracovanie mäsa, pri zverine zostatky striel. Extrémnym a nepravdepodobným poškodením mäsa fyzikálnym zdrojom by mohlo byť rádioaktívne ožiarenie. Takéto mäso by bolo veľmi nebezpečné na konzumáciu.